Denník Vivianne- Mal to byť najlepší deň (Zápis 2)

14. března 2014 v 14:30 | Lumine |  Denník Vivianne
Zasa mi v hlave skrsla nepekná myšlienka. Niečo, čo sa stalo Vivianne, niečo o čom písala....

Lumine..

A zasa píšem. Stalo sa niečo čo sa vôbec stať nemalo. Nemala som tú odvahu, napísať to na tieto zožltnuté strany, no nakoniec, musela som to zo seba dostať. Nevie o tom nikto a nikto o tom ani vedieť nemôže. Všetko bolo tak krásne a všetko sa to tak strašne kazí.

Tento piatok sme boli s Alexom na koncerte. Všetko bolo krásne, tak ako to je väčšinou. Kapela meškala tak hodinku, možno dve, predskokani boli úžasní. Celú noc mi chlast platili Alexovi kamoši, čo mne len vyhovovalo. Pamätám sa že sme pili hrušku a fernet. Potom si už nespomínam. Jeden z nich tam priniesol aj trávu, no ja som si nedala. Bola som za to, že nechcem aby sa mi točila hlava a aby som sa stupídne usmievala na speváka, ktorý stojí na pódiu a vôbec nevnímala čo sa okolo deje. Koncert som si priala patrične užiť. Svoje krátke vlasy som mala spočiatku vo dvoch copíkoch na dvoch stranách, no obe gumičky som postrácala pri divokom pogu, čo sa tam odohrávalo. Dokonca, ako pamiatku som si domov priniesla modrinu presne pod okom a jednu pod rebrami. To mi, v tejto situácii, vôbec nevadí. Mala som oblečené nové tričko, bolo biele s potetovanou Marilyn Monroe, na ňom som mala koženú bundu, krátke čierne rifle, dotrhané silonky a čierne, došúchané tenisky, niečo ako Vans. Išli sme tam autom, riadil Alex, celú cestu sme si spievali rôzne piesne, hrali sme slovné hry. Vyzeralo to na skutočne krásny deň.



Mohla byť tak jedna hodina, možno dve, v noci, keď sa to stalo. Naša skupinka sa akosi oddelila od celého publika, zašli sme niekam mimo a neviem čí to bol nápad, no liezli sme na vysoké stromy. Súťaž bola, kto vylezie vyššie. Ledva sme chodili, lezenie bol príšerný nápad, no vtedy to vyzerala ako skvelá zábava. Pamätám sa, že ešte vtedy som držala v ruke poloprázdnu fľašu hrušky a dívala sa s veľkým úškrnom na to, ako môj chlap lezie po strome. Keď sa usadil na jednom z konárov, nadšene som zapískala a túžila vyliezť k nemu. Podala som komusi fľašku a driapala sa na strom. Doteraz mám doškriabané ruky, ako veľmi som sa snažila. Na X-tý pokus som sa tam však dostala, bez rozmýšľania som si sadla na konár vedľa Alexa, nenapadlo mi, že sa môže zlomiť. (Našťastie sa však nič také nestalo.) Potom som cítila jeho teplé pery na svojich a chvíľkovo som zabúdala, že toto celé je skutočné. Ani som nevnímala, že sedím vo výške niekoľko metrov, podo mnou nie je nič, len holá zem. Úplne som sa nechala unášať našimi bozkami. Samozrejme, liezol po strome ďalší náš kamarát a vtedy som cítila ako mi do stehna udrel kamienok.

Niekto ich po nás začal hádzať, drobné kamienky. Mne sa to nepáčilo, prerušilo to krásnu chvíľku, s mojim drahým, no ostatok sa na tom pekne zabával. Nespokojne som zaprskala, pamätám sa, že som sa nahla, aby som videla, kto lezie ako ďalší. Bol to ten chalan, čo priniesol trávu. Zlé. Veľmi zlé. Bol už takmer vyššie než my dvaja s Alexom a presne vtedy sa šmykol. Keď som videla, ako jeho bezvládne telo padá k zemi, počula som vlastný výkrik. Takmer som spadla tiež, kvôli tomu ako som sa trhla, nebyť Alexa, možno letím tiež. Strnulo sme sedeli na mieste, tí ostatní dolu začali nadávať, vyplašene sa obzerali okolo a asi dvaja z nich utiekli. Ten chalan, tuším sa volal Natael, sa nehýbal. Ležal na zemi, hrudník sa mu nedvíhal, oči sa mu nezatvorili. Bol mŕtvy. Na ten pohľad nikdy nezabudnem, nikdy ho nevymažem z hlavy.

Tak veľa som kvôli tomuto plakala. Nedokážem spať, stále vidím jeho mŕtve telo, jeho prázdny pohľad, v snoch ma straší a ja sa budím s plačom. Spočiatku sa nikto nechcel ísť priznať, chceli ho vziať do lesa, zakryť to. Akoby sme ho nevideli celú noc. Bol to hrozný nápad. V tom momente som vôbec nepočula údery bubeníka, ani hlas speváka, dokonca ani hlasy ľudí okolo, kamarátov. V tom momente bolo všade ticho a ja som sa strácala. Priala som si, aby to nebola pravda. Ledva som zliezla zo stromu, spolu s Alexom a musela som odísť, lebo mi prišlo zle. Po tom, čo som grcala, som oznámila, že ak to nikomu nepovedia, udám sa sama. Netušila som, čo by som polícii povedala, no jednoducho som musela niečo spraviť. Nataela som skoro vôbec nepoznala, no z toho celého mi prišlo zle.

A teraz? Teraz tu sedím, pri zapálenej sviečke, strany denníka sú zasa pokropené slzami a čakám čo sa stane. Zatiaľ čo ja trčím doma, môj chlap aj s kamarátmi, sedia na polícii a práve sa priznávajú k tomu čo sa stalo. Chcela som tam ísť tiež, no Alex mi to zakázal. Nedovolil mi ísť na políciu, nedovolil aby som mala nejaké problémy. Pohádala som sa s ním kvôli tomu, nechcela som byť odstavená od toho, čomu som bola svedkom.

Čakám kým mi zazvoní telefón a ja uvidím jeho fotku na displayi. Čakám kým budem počuť jeho slová. "Idem domov, všetko je v poriadku."
Aj keď..sama viem, že v poriadku nie je nič....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Black Black | Web | 14. března 2014 v 19:16 | Reagovat

ježiš. je to úplne desivé, vidieť niekoho umrieť. dúfam to nikdy nezažijem.... snád na to po čase Vivianne zabudne a všetko bude fajn, i ked neviem, či sa na niečo také vôbec niekedy dá zabudnúť.
každopádne je to napísané úplne geniálne :3 už sa teším na další "zápis" :)

2 Hay. Hay. | Web | 15. března 2014 v 13:21 | Reagovat

Drahá Lumine. Nehovor mi, že nie si spisovateľský talent. Toto napísať, to dokáže len talent. Je to neskutočne, skoro ako živé. Dokonca som si chvíľu myslela, že sa to odohralo tebe (vďakabohu že nie), kým som si nepozrela starší zápisok. Je to vskutku perfektné :'3

3 scarlet-cat scarlet-cat | Web | 15. března 2014 v 21:01 | Reagovat

skvelo napísané!!!!! dúfam, že takýto zážitok nie je z vlastnej skúsenosti! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama