Forever // 1 časť// Stretnutie

4. dubna 2014 v 9:36 | Lumine |  Forever
A je to tu, tak vám teda prinášam prvú časť Forever- život Suzy a Davida. Prvá časť (ako som spomínala) je iba dialóg medzi dvoma ľuďmi čo sa po čase stretli. Príjemné čítanie ^_^
...Lumine




"Dobrý deň, prosím vás kde tu nájdem nemocnicu?"
"Dobrý, no je to len kúsok odtiaľto. Vidíte tam tú križovatku? Tak tade pôjdete doľava a potom celú cestu len rovno. Nič zložité...... Ale počkajte, nepoznáme sa?"
"Ale...Suzy?"
"Preboha David!" Akoby ju trafil blesk, hneď sa spamätala. Tuho ho objala okolo krku, div ho neuškrtila. Šťastím bola celá bez seba, veď koľko nocí prebdela s myšlienkami práve o ňom.
"Suzy, tomuto neverím. Zmenila si sa. A poriadne." Už to nebolo to dievča čo poznal, bola iná. Úplne. Zmenil sa tak veľmi aj on?
"Ľudia sa menia, či nie? Zmena patrí k životu."
"Ale takáto?"
"Musela som sa pohnúť ďalej."
"Tvoje vlasy, kde je tá jasná fialová farba? A kde sú tie rudé pery a veľké zmaľované oči?"
"David, veď to bolo hrozné."
"Omyl."
"Bola som mladá a šialená"
"Chceš povedať že to bola chyba?"
"To zasa nie"
"Tak čo sa stalo? Čo ťa donútilo zmeniť sa?" Pohli sa po ceste ktorú mu ukázala. Hoc ona mierila niekam úplne inam, práve teraz sa to zmenilo. Ako vždy, on zmenil jej cestu. Celú ju obalamutil a ona mu ako vždy, podľahla. Dívala sa mu do tváre a podrobne ju skúmala. Mal vo všetkom pravdu, zmenila sa. Teraz mala dlhé hnedé vlasy s rovnou ofinou. Tenké bezvýrazné obočie a tmavé, čokoládovo-hnedé oči jej zvýrazňovala len špirála. Plné pery boli natreté obyčajným leskom a výrazne v tvári schudla. Krásne sa jej rysovali lícne kosti. No na kráse jej neubudlo ani omylom. I takto bola hriešne pekná a on mal stále nutkanie pobozkať to malé materské znamienko nad jej vrchnou perou.
"Práca, nový život, dospelosť. Došlo to ako blesk z čistého neba. Jednoducho som sa raz zobudila a prefarbila si vlasy a prestala sa maľovať tak strašne ako vtedy. Do práce by ma tak nevzali."
" Kde pracuješ?"
"Na pošte. Ja viem že to je nudná práca, no mne ku šťastiu nič nechýba. Cez voľné dni chodím do ateliéru a maľujem."
"Akty?"
"Ako inak."
"Aspoň v tomto si sa nezmenila. Síce mi chýbajú tvoje divoko strapaté vlasy a vzrušujúce červené pery. Chýbajú mi aj tie tvoje večne zapravené košele od brata. I keď, to sa nezmenilo, len tipujem, že táto košeľa nie je tvojho brata. Ozaj, ako sa má Jared?"
"Nevrav mi takéto veci. Chýbajú mi tie časy, keď som sebe venovala polovicu dňa a tá umelosť s ktorou som vyšla von. Ach a Jared? Zomrel pred rokom."
"Prepáč. To mi je ľúto."
"To nič. Bola to autonehoda. Mohol za to on, bol opitý. Preniesla som sa cez to, nemá cenu ľutovať sa. Ale čo ty David? Mňa tu súdiš, ty si sa zmenil tiež."
"Tak ako ty, určite nie."
"Koženú bundu si vymenil za sako. Veď sa na seba pozri. A čierne vlasy sú odrazu hnedé? Na ruke nie sú žiadne náramky na ktorých strašili ostne a iné nebezpečné predmety. Dokonca aj ošúchané kanady si vymenil za toto."
Mala pravdu, aj on sa zmenil. Žeby až tak zostarli? Koľko to je rokov? 8?
"Priznávam, je to zmena. Ale mám na to rovnaké dôvody ako ty. Ešte mám otázku."
"Pýtaj sa."
"Zápästie. Máš na ňom náramok. Je pod ním to čo si myslím?" Najskôr mala zmätený výraz, lenže vystriedal ho letmý úsmev. Keď odopla pletený hnedý náramok, z jemnej koženky, na ruke sa jej črtalo malé tetovanie. Boli to drobné anjelské krídla, medzi ktorými bol nápis "Forever". Keď ho uvidel, vyhrnul si rukáv na saku a posunul ďalej hodinky. Rovnaké tetovanie. Stále ju zbožňoval.
"Neverím tomu." Zaznel jej krásny smiech.
"Je to tak. Už som sa zľakol že si si ho nejako dala odstrániť."
"To by som nespravila. Vieš predsa že pre mňa veľa znamená."
"Dúfal som v to. Boli sme blázni, ale šialene som ťa miloval."
"Ach David, ja teba tiež."
Nastalo krátke ticho, ktoré bolo prerúšané len ich krokmi. Obaja sa zahĺbili do myšlienok a obaja premýšľali hlavne nad jednou vecou. Na čo asi myslí ten druhý?
"Kvôli čomu si vlastne hľadal nemocnicu?"
"Kvôli starej mame. Sľúbil som že ju prídem pozrieť, aj keď jej pečeň alkoholičky je už viac než mŕtva. Neviem koľko ešte vydrží."
"Ach"
"To nič, veď si vedela aká je."
"Vedela som aká bola. Myslela som že sa to zmenilo."
"Nezmenilo."
"Poznám jednu kaviareň, keď skončíš v nemocnici, mohli by sme..."
"Prečo nie teraz?"
"Nebude to...."
"Nie, ona počká. Nikdy pre mňa nič neurobila. Vďaka nej som mal len prístup k alkoholu. Ale aj to ty dobre vieš."
"Vedela som toho o tebe veľa."
"To je pravda, až je to strašidelné."
"Spomienky."
"Ktorá je najkrajšia?"
"Prosím?" Vtedy zmenila smer cesty a odbočila doprava. Boli priamo pred kaviarňou, ktorú spomínala. Nechal ju vstúpiť prvú, lebo vedel že ju to vždy potešilo, keď bol pozorný. Nechal nech vyberie stôl a usadil sa oproti nej. Pozrel do jej tmavých očí a zasa sa stratil v minulosti. Spomenul si na to ako ju držal za ruku, keď obaja opitý sedeli na centrifuge. Ten diabolský kolotoč a to ako im potom bolo zle. Musel sa usmiať.
"Vravím, ktorá bol najkrajšia spomienka akú na mňa máš?"
Zasa ten jej krásny smiech.
"Tak, pamätáš sa na to leto keď sme sa rozhodli ísť na chatu. Aj s Judy, Joshom a Marekom?"
"Samozrejme."
"A pamätáš sa na to ráno, keď som sa zobudila na to, ako ma palcom hladkáš po líci. Slnko mi svietilo priamo do očí, tak som ich radšej neotvárala. Dnu fúkalo, pretože si nezavrel okno keď si ráno fajčil. Ešte som cítila vo vzduchu nikotín. Povedal si moje meno a palcom si mi prešiel po perách. Potom si povedal že raz budeme mať takúto chatu len my dvaja. Že ma každé ráno bude budiť slnko a tvoj dotyk. Že naše deti nebudú poznať popové sračky, ale skutočnú hudbu, tvoju hudbu. A že každú noc ma budeš uspávať hraním na gitare a poriadnym sexom."
Tentoraz sa zasmial on. Perfektne si na to ráno pamätal, no na noc predtým už nie.
"Tak toto si pamätám. Aj to ako Judy vtrhla hneď po tom do izby s krikom že horí kuchynka."
"Áno, áno, presne tak to bolo. Inak, čo je vlastne s Judy? Ju som nevidela tiež poriadne dlho, síce som nedávno čítala článok v novinách, ktorý vydala práve ona."
" Ja som videl jej fotku, tie drobné kučery jej ostali, no piercing si z nosu vybrala."
"Možno len kvôli fotke."
"Aj ja si myslím, mala ho veľmi rada."
"Inak, koľko sa tu zdržíš?"
"Zajtra ráno o 6 už odchádzam. Pracovné povinnosti, bol som tu len kvôli starej mame. Keby som vedel, že stretnem teba, určite by som si to zariadil inak."
"To je v poriadku"
"Ani nie, teraz ma to mrzí."
"Nerob si starosti, ja som ani netušila že ešte žiješ."
"Veď práve ten istý problém som mal ja. Bál som sa, že sa pod tebou prepadla zem."
"No vidíš, stále som tu. Čo si dáš?"
"Nejakú silnú kávu. Ty latté?"
"Áno." Čašníčka si zapísala to čo povedali a hneď ich nechala samých. Okolo vyvoniavala káva a všade sa ozývalo tiché rozprávanie ľudí naokolo. Bola to príjemná kaviarnička, malá no útulná. A ona vyzerala akoby tam patrila. Jej hnedé vlasy boli tmavé tak ako kávové zrnká. Rovnako na tom boli jej veľké oči.
"No čo, máš niekoho? Máš rodinu?"
"Blázniš? Šialenú umelkyňu, ktorá maľuje akty nikto nechce za manželku. Nedávno som sa rozšila s jedným chlapíkom. Bol hrozne nudný a expert cez počítače. Bola som s ním takmer rok, no z izby kde trónila obrazovka jeho veľkého počítača sa nechcel ani pohnúť. Bolo to strašné."
"To naozaj? Zrejme bol slepý, keď sa viac venoval tej mašinke a nie tebe."
"Lichôtky ti nikdy moc nešli."
"No bol som v tom určite lepší než ty"
"Možno. A čo ty? Máš rodinu?"
"Nie som na tom o nič lepšie ako ty. Nájomné za byt ťahám úplne sám. Ale už som jednu požiadal o ruku."
" A čo sa stalo?"
"Keď zistila že mám 2 izbový byt a nie dom s bazénom, hodila mi prsteň do ksichtu a odišla" Tentoraz sa ich smiech zosúladil do jedného, ktorý výrazne prerušil príjemné ticho v kaviarni. Opatrne ju chytil za ruku a palcom prešiel po tetovaní na zápästí.
"To mi je ľúto. Ešte hrávaš na gitaru?"
"Skutočne len zriedka kedy. Nemám pre koho hrať."
"Vždy si chcel mať kapelu."
"Viem. Nevyšlo to. Občas veci nevyjdú tak, ako si ich predstavujeme."
"To teda nie, možno sú len puberťáci strašne naivní."
"Ale to teda sú."
"Veľmi."
"Ale ty si chcela ateliér vždy a máš ho. Niektoré sny sa plnia."
"Pravda. Ale nie je taký ako som si ho vysnívala. No aspoň existuje. Keď prídeš raz na dlhšie, vezmem ťa tam."
"Budem rád. Máš ešte naše kresby?"
"Ktoré?"
"Ty veľmi dobre vieš."
"Ach pre Boha, tie? No, áno mám."
"Skutočne?! Musím ich vidieť."
"Nemáš aj ty jednu?"
"Mám tú, kde ťa objímam. Je tam krásne vidieť to tvoje tetovanie na pleci. To máš ešte tiež, nie?"
"Samozrejme. Ale som rada že tú kresbu máš. I keď, bola celkom nevydarená."
"Blázniš? Bola krásna."
"To si vravel na každú čo som nakreslila. Vždy."
"Na jednu nie, pamätáš sa ako som ti ju zašpinil kečupom?"
"To som ťa nenávidela. Neskutočne si ma nasral. Lebo si bol zasa opitý."
"Ale ty si ma podvádzala!"
"To nie je pravda. Judy si to vymyslela."
"Nevrav že si sa s ním nebozkávala, s tým..ako sa volal?"
"Alex. A....on pobozkal mňa. Lenže bozk dúfam nepovažuješ za podvod. Bolo to jednoducho spontánne."
"Ale samozrejme že považujem. Bola si moja a sklamala si ma. V tú noc som sa s ním pobil."
"Čože?!"
" Zrejme splnil čo som mu povedal, keď o tom nevieš."
"Čo si mu povedal?"
"Povedal som, že nech sa k tebe už nepribližuje, nech sa ťa ani za nič na svete nedotkne. Nezbil som ho len ja, ale aj Marek a Josh. Myslím že mal potom zlomený nos, ruku a takmer oslepol. Nikdy som to neľutoval."
"Ty si bol blázon. Totálny blázon."
"Miloval som ťa."
"Ja viem, ale toto bolo moc. Netušila som to."
"Nemal to robiť. A Ty tiež nie. Preto som ti zničil ten obraz. Bol som naštvaný. Super naštvaný. Ublížila si mi. Ale to je jedno, prešlo to, ako všetko."
" Všetko nie."
"Pravda."
"Dopil si? Pôjdeme? Nezabúdaj že ešte musíš ísť do nemocnice."
"Máš pravdu, poďme, lebo už je i tak záverečná."
"Tak, ideš teda za starou mamou?"
"Kde bývaš?"
"Ďaleko odtiaľto."
"Tak ťa najskôr odprevadím."
"Veď sa potom stratíš."
"O to sa neboj, niekoho sa spýtam na cestu."
"No ako myslíš. Tak mi aspoň povedz teraz ty."
"Čo?"
"Najkrajšiu spomienku čo na mňa máš."
"Ahá. No, to sa nedá, je ich moc."
"Vyber jednu."
"Tak potom je to tá, kde si si obliekla ten čierny korzet a vzala na mňa bič."
"Ty si somár." Ich tiene zabrali takmer celý chodník, ich hlasy a smiech celú ulicu a ich spomienky obživli slovami. Kráčali pomaly bok po boku, akoby sa práve zastavil čas. Vždy sa všade ponáhľali, teraz sa toho vzdali. Chceli zdržať túto chvíľku, tento moment. Chceli ho len pre seba, tak ako za starých čias.
"Dobre, teraz vážne. Najkrajšia spomienka? Okrem toho ako som ťa spoznal?"
"No tak to určite nie je najkrajšia spomienka!"
"Dobre, dobre, neprerušuj ma. Asi vtedy keď som sedel na babkinej záhrade a ty si prišla za mnou. Nevedel som o tebe, nevedel som že ťa pustili dnu. Doteraz neviem ako sa ti to podarilo. Zacítil som tvoje studené ruky na tvári, keď si mi prikryla oči a spýtala sa -Hádaj kto prišiel?. Robila si to často, to privítanie mi teda bolo známe. Keď som sa otočil pri tvojich nohách som uvidel tú gitaru. Vtedy som nevedel čo je krajšie, či ty, alebo ona. Musela ťa stáť všetky tvoje úspory, síce doteraz neviem tú cenu. Nikto nevedel že mám narodeniny, len ty. Nikto nevedel ako veľmi som si to želal, len ty. Bol som tak šokovaný, ani si to nevieš predstaviť. Odvtedy som si sľúbil že všetky pesničky venujem tebe. A potom, ako si mi dala tento krásny darček, si ma potiahla za ruku so slovami- Poď, ideme sa opiť."
"Tento koniec si skutočne mohol vynechať."
"Nemohol, vedel som že sa zasmeješ."
"Vždy si ma vedel rozosmiať. Ale to som ti naozaj hneď potom povedala? Bola som hrozná."
"Nebola, síce si každú chvíľku vedela krásne pokaziť, ale hrozná si nebola."
"No, vďaka."
"Za málo."
"Inak, doteraz mám odložené lístky z toho koncertu kde sme sa spoznali."
"Načo?"
"Napísal si mi tam svoje meno, ty blázon. Ešte aj číslo."
"Nikdy si mi nezavolala."
"Nebola som taká blbá."
"A ja som čakal."
"Klameš."
"Možno."
"Tu bývam."
"Pekné."
" V tom paneláku býva väčšina ľudí nad 50 rokov, potom jedna žena s dvoma malými deťmi a s frajerom, no a napokon ja a môj ateliér."
"No krása, ako z rozprávky."
"To určite."
"Som rád že som ťa stretol."
"Aj ja." Objatie. Tak tuhé, tak pevné a pritom tak nebezpečne krehké, akoby bolo posledné.
"Vieš Suzy, stále ťa milujem."
" Aj ja teba. Nikdy som nemilovala niekoho viac."
"Ani ja. Už nikdy nepríde niekto taký, ako ty"
"Dobrú noc David."
"Dobrú noc."
Počkal kým sa zavrú dvere, zvrtol sa na päte a kráčal späť k nemocnici. Stále v ušiach počul jej smiech, videl jej pery, cítil jej dotyk, ako ho páli na pokožke. Nikdy na to nezabudne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Black Black | Web | 6. dubna 2014 v 8:41 | Reagovat

Shit shit shit shit shit
Je to úplne dokonalé!!! Ah všetko ;3 asi som sa na to práve stala závislou :P musia byť spolu ;) rýchlo píš pokračovanie...:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama