Forever // 2 časť // Suzy- Davidove narodeniny

9. dubna 2014 v 22:03 | Lumine |  Forever
Viem, viem že skoro žiadne hlbšie články,len vám sem hádžem staré príbehy čo som napísala a alebo tie novšie čo píšem aktuálne. Ale musíte ma pochopiť, je jednoduchšie to skopírovať z wordu a hodiť sem ako vypisovať dlhý článok, pretože na to skutočne nemám čas. Veľa vecí flákam, počasie ma ničí, nič sa mi nechce,len celé dni spať. Určite sem pridám nejaký článok cez víkend, alebo niečo zmysluplnejšie...ale zatiaľ..toto.
Takže, končia dialógy..ide sa rozpytvávať hlbšie. Spomínate o čom sa David a Suzy bavili? Čo všetko zažili? No tak..tu je jeden z tých zážitkov, tentoraz z pohľadu Suzy...Enjoy..
Lumine


Opäť ten strašný buchot, rinčanie riadu, krik ľudí, zvuk rozbíjajúcej sa sklenenej fľaše. Ľudia majú väčšinou budíček položený na nočnom stolíku, alebo ich obľúbenú pieseň znejúcu z mobilu, ktorý sa skrýva pod vankúšom. U nej to bolo niečo iné. Hádky. Krik. Plač. Nadávky. Dobré ráno ti želá celá tvoja rodina.

Keď vstala, pozrela na svoje vyziabnuté telo a okrúhlu tváričku, ktorá sa odrážala od zrkadla. Po dlhej dobe jej zmizli kruhy pod očami a strácali sa jej aj ružové fliačiky na krku. Prešla si po nich bruškami prstov a nevedomky sa usmiala. Pohľadom skúmala svoje nešikovné telo. Vyčnievajúce bedrové kosti, tenučké dlhé prsty na rukách, malé prsia a plochý zadok. Večne strapaté fialové vlasy, krivé obočie, pretože jedno bolo vyššie než druhé. Veľké červené líčka a plné, celkom pekné pery. Dívala sa aj na svoje ploché bruško, no stále chcela viac a viac schudnúť. Dívala sa na svoju pokožku, na svoj bledučký obraz, nikdy sa nedokázala krásne opáliť. Do uší jej udrela hudba z vedľajšej miestnosti, Jared, jej brat, si zrejme vybíjal nervy na bicích. Aspoň, tak to bolo väčšinou. Ona, hoc bola len v bielom tielku cez ktoré jej presvitali bradavky a bielych nohavičkách vybehla na chodbu a zabúchala na jeho dvere. " Schlaď si hlavu vonku a nerozbíjaj hudobné nástroje!" Zvreskla a ani nepočkala čo spraví, zasa sa vrátila do svojej izby, hneď vedľa. Vedela čo je dnes za deň, ten najdôležitejší deň.
Do rúk chytila malé čierne porcelánové prasiatko, ktorému nafarbila červenou temperkou líca a oči, obrátila ho dolu hlavou a počkala kým z neho povypadajú všetky, i tie najdrobnejšie mince. Šetrila na to dlho, veľmi dlho, odkedy ho spoznala. Všetky svoje úspory jednou rukou zmietla do igelitového vrecúška a nechala na stole. Hodinky ukazovali že je 11:24. Dnes na obed doma nezostáva, dnes je niečo dôležitejšie ako jej rodina.

Už bola namaľovaná. Jej čokoládovo hnedé oči boli obrúbené hrubou čiernou ceruzkou a spolu s čiernymi tieňmi to vyzeralo, akoby sa jej oko strácalo v dyme. Veľké mihalnice len dodávali kúzlo jej tajomným očiam. Ktokoľvek sa jej pozrel do tváre, musel úžasom otvárať ústa. Plné pery boli natreté silno červeným rúžom, ktorý spôsoboval že vyzerali ešte plnšie, než v skutočnosti boli. Bola krásna, skutočne veľmi krásna. Fialové strapaté vlasy si dokázala rozstrapatiť ešte viac, no tak decentným štýlom, že to vyzeralo ako normálny účes, vôbec to nepôsobilo špatne. Pohľadom sa dotkla malého tetovania na zápästí, ktoré znázorňovalo anjelské krídla, medzi ktorými sa črtal nápis "Forever". Bol to sľub. Večný sľub.
Oblečené mala čierne rifle, roztrhané na kolene. Už si ani nepamätala, kedy sa roztrhali, či to bolo úmyselné, alebo či to bola len obyčajná náhoda. Červeno-čierna károvaná košeľa patrila Jaredovi, preto jej bola priveľmi široká, no to ju vôbec nezaujímalo. Nikdy si nedala záležať na tom, aby jej chudučké telo vyniklo v tesných veciach. Práve naopak, vôbec ju to nezaujímalo, či má dokonalé ženské krivky a či nie. Košeľu si vždy zastrčila do nohavíc a vyhrnula tie veľké, široké, večne zavadzajúce rukávy až nad lakte. Na zápästí sa jej hojdal čierny náramok, takmer každý jeden prst mala zdobený nejakým prsteňom a nechty mala nalakované na čierno. Už jej len ostávalo obuť si staré špinavé plátenky a mohla odísť. Pevne chytila do rúk igelitové vrecúško a bez jediného slova za sebou buchla vchodovými dverami. Len aby niekto doma vedel, že odišla.

Vonku bolo príjemne, medzi pramene vlasov sa jej zabáral slabý vetrík, v ušiach jej už neznel krik každého člena rodiny, už počula len šuchot lístia v korunách stromov a oči musela žmúriť pred silným slnkom vysoko nad ňou. Vnímala len svoje kroky na chodníku, len igelitové vrecúško, pevne zvierajúce v pravej ruke. Predstavovala si jeho úsmev, predstavila si ako ju pobozká a pohladí po tvári. Predstavila si jeho hlas šepkajúci jej meno a následne slovo, ktoré mali obaja vytetované na zápästí. Nič iné nebolo krajšie než oni dvaja v jej predstavách. Nič nebolo tak skutočné, tak dokonalé ako oni dvaja. Milovala ho každým dňom viac a viac, po dvoch rokoch sa do neho dokázala zaľúbiť znova a znova, pri každom jednom pohľade na jeho prekrásnu tvár. Nič iné pre ňu nedávalo zmysel, len on.
Odbočila z cesty, rukou zatlačila na chladné sklenené dvere do obchodu s hudobninami. Zacengal zvonček nad dverami, oznamujúci jej príchod a na tele jej nabehli drobučké zimomriavky, keď pocítila chlad s klimatizácie. Očami prebehla po všetkých tých krásnych veciach vnútri. Od tričiek, cez hudobné nástroje, k rôznym doplnkom až po CDčka a platne. Ona vedela čo potrebuje, nemalo zmysel si obzerať všetky tie veci a uvažovať nad niečím iným, pretože každá jedna vec z tohto obchodu bola jednoducho úžasná. Pri pokladni cinkla na malý zvonček, ktorý ju lákal už len na pohľad. Hneď sa pri nej zjavil muž s jemnou, asi týždennou briadkou, s piercingom v nose a v uchu. Vlasy mal skryté pod šiltovkou, no odhadovala ich na bledo hnedé, či špinavá blond. Mal černe tričko s veľkým názvom kapely Metallica a tmavo-modré oči jej zabáral takmer do duše.
"Ako môžem pomôcť?"
Na pult vyložila igelitové vrecúško s kopou peňazí a prstom ukázala nad jeho hlavu.
"Poprosila by som tamtú čiernu elektrickú gitaru. Toto je všetko čo mám, dúfam že to bude stačiť."
Vrhol na ňu letmý úsmev a obzrel sa za seba. Obhliadol si aj gitaru, ako keby ju ešte v živote nevidel a teraz len hodnotil jej kvality a proporcie. Potom sa zasa obrátil späť na ňu a šikovne odbalil igelitové vrecúško. Peniaze sa rozsypali na pult pri pokladni a on začal nahlas pred ňou počítať. Najprv dôkladne povystieral papierovky, potom ukladal mince na seba, aby z nich vytvoril také malé komínky. Buď sa mu tak počítalo jednoduchšie, alebo mal proste nutkanie pôsobiť ako expert, ktorý vie narábať s peniazmi veľmi špeciálne. Kým počítal, bola úplne potichu, len špičkou tenisky slabo klopkala do pultu a nervózne si obhrýzala spodnú peru. V duchu sa modlila nech tie peniaze stačia, až priveľmi si to želala. Odrazu chlap prestal počítať a vrhol na ňu nečakaný pohľad. Vedela že je niečo zle.
"Chýba ti asi 50 centov."
"Kurva"
Zasmial sa. On sa skutočne len tak zasmial, no v nej kypela zlosť a hlavne krivda. Bola nahnevaná sama na seba, že si tie peniaze nespočítala. Nerozumela čo mu je natoľko smiešne. Už, už mu chcela čosi vytknúť, uraziť ho nejakou štipľavou poznámkou, no vtedy stíchol a zložil dole gitaru.
"Je tvoja. Tých 50 centov ti odpúšťam, za to že si taká pekná."
"Skutočne?"
"Pravdaže."
"Ďakujem veľmi pekne, ani netušíte čo to pre mňa znamená. Naozaj, veľká vďaka."


A potom jej nohy viedli smerom k nemu. A počas celej cesty sa nedokázala prestať usmievať.
Mohutné drevené dvere s krásnym ornamentom po bokoch boli pootvorené a dnu sa svietilo. Opatrne ich pootvorila a nakukla dnu. Uvažovala či treba zazvoniť, alebo zaklopať, alebo či len tak príde dnu. Zvolala tiché -Haló?- a keď jej nik neodpovedal, vybrala si poslednú možnosť. Otvorila dvere, tak aby prešla s gitarou dnu a obzrela si veľkú tmavú chodbu s obrazmi a mohutnou vázou pri vchode. Ticho sa šuchtala ďalej, pripadala si, akoby spáchala nejaký zločin, akoby sa musela pred niekým skrývať. Nazrela do krásnej provensálskej kuchynky s veľkým bielym okrúhlim stolom a troma stoličkami po jeho obvode. Videla decentne poukladané taniere za sklenenou vitrínkou a hneď vedľa tak isto poháre. Všimla si aj zvädnuté kvety na parapete. Pochybovala že tie kvety David niekedy zalial. Práve táto myšlienka ju donútila pohnúť sa ďalej, snažila sa nájsť práve jeho. Vedela že v izbe nebude, spomínala si, ako vravieval, že takmer všetok svoj čas trávi na záhrade za domom. Ľahko prebehla cez tmavú obývačku s veľkým televízorom a vežou. Na bokoch boli červené kreslá so zlatým orámovaním a na stenách tie isté obrazy čo na chodbe. Otvorila dvere smerujúce na terasu a už ho videla. Jeho zhrbená postava na schodíkoch pri terase, počula ako si ticho hmká nejakú melódiu a uvažovala, či je to nejaká nová pieseň, ktorú teraz zložil. Milovala jeho piesne. Zbožňovala pre neho skladať rýmy, hľadať niečo čo piesni chýba. Celou svojou dušou ho podporovala v tejto jeho malej hudobnej kariére. Postavila sa tesne za neho v úplnom tichu a oprela gitaru o svoje nohy. Nechápala ako si ju nemohol všimnúť, musel byť skutočne až priveľmi zamyslený. Nad čím premýšľa? Myslí na ňu? Studené ruky priložila na jeho oči zozadu a na perách sa jej objavil úsmev. Trvalo len sekundu, kým svojimi dlaňami prikryl tie jej, no ona sa stihla všimnúť že na záhrade je strom, do ktorého sú vyrezané akési slová a na jeho veľkom konáre visí stará, ručne vyrobená hojdačka. Potom si už všímala iba jeho oči, keď zbadal gitaru čo pre neho kúpila. To šťastie, ktoré v nich žiarilo, tá nevyslovená radosť v jeho tvári ju nesmierne potešila. Sledovala jeho zmätený výraz, vedela že netuší čo má spraviť. Vždy bol zbrklý. Nevedel či má objať ju, alebo či sa dotknúť gitary, netušil čo skôr a to ju rozosmialo.
"Všetko najlepšie k narodeninám láska."
Stále nemo hľadel na svoj darček, i keď ho pevne objala a do ucha mu šepla ako ho ľúbi. Nakoniec ho potiahla za ruku a gitaru odložila nabok, oprela ju o schody na terasu a Davida ťahala za sebou.
"Tak poď, ideme to osláviť, pôjdeme sa opiť."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Narween Black Narween Black | Web | 11. dubna 2014 v 17:46 | Reagovat

Jééj, krásne :3
Vďaka ti za tento článok, zlepšila si mi deň :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama