Ruka anjela smrti

24. dubna 2014 v 15:04 | Lumine |  Zásah tvorivého čreva
Uväznená niekde medzi krutou realitou a sebeckou smrťou. Tak som sa cítila. Znemožnená rozhodovať o živote ľudí, práve naopak, hodnotiť len ich posledný výdych. Predvídať a môcť tomu zabrániť. Byť mnou, trpieť spomienkami a vidinami iných, zahĺbená do seba, pozorovať jednu obeť za druhou a pritom len odnášať duše na druhý svet. Zúfalosť a bezmocnosť, to som bola.
Anjel smrti s očami bez života, prázdnymi. Perami bez úsmevu, chabými. A rukami bez dotyku, chladnými. Moje krídla, pre smrteľníkov neviditeľné, pre mŕtvych až kruto krásne. Rozprestreté, mohutné, čisto jasné a pritom len prinášajúce koniec. Čím som si to zaslúžila? Spomínala som na vlastný koniec, na čas ako za mnou prišiel, bol krásny, dokonalý..môj padlý anjel- anjel smrti.



Po tele mi schádzali nepríjemné zimomriavky, len čo som ho uvidela. Znášal sa nado mnou, krídla boli obrovské, zatieňovali mi výhľad. Boli však tmavé, tmavé ako noc, temné ako samotná smrť, čierne ako temnota. Keď som však žmúrila oči, rozoznala som malú červenú mašličku na konci košele, hompáľajúcu sa v temne, celá špinavá a ochabnutá. Pozrela som vyššie, pozrela som do tváre anjelskej. Nie sú lži o tom, ako nádherný anjel je. Dievčatko s veľkými modrými očami sťa jasná letná obloha, s plnými perami na ktorých sa niesol úsmev. Vlasy dlhé, krásne blonďavé kučery, padajúce na jej chrbát, neupravené no i tak to vyzeralo ako nespochybniteľná práca. Ako môže byť niekto takýto anjelom smrti? Netušila som čo sa deje, ani prečo ku mne drobné dievčatko naťahuje ruku. Isto bola mladšia odo mňa, mohla mať tak sedem rokov, kdež to ja som mala už šestnásť, no ona stála a ja som ležala na zemi. Ale prečo? Prečo ležím a necítim aká chladná tá zem je? Prečo keď pozriem na svoje dlane sú špinavé a od krvi? Je to moja krv? Ale ja necítim bolesť, chcela som vedieť odpoveď, chcela som vedieť čo sa stalo a preto, len preto som k dievčatku natiahla ruku. Až vtedy som si všimla, že úsmev na jej tvári nie je radostný, práve naopak, úsmev venovaný mne, úsmev plný ľútosti....
Už som necítila pôdu pod nohami, vznášala som sa. Prievan na tvári, pohyby tmavých krídel, kývanie mašličky, ktorú mala pripnutú k blúzke. Niesla ma preč, preč z tohto sveta, niesla ma do sveta iného. Pre smrteľníkov svet tak vzdialený, pre mňa blízky na dosah ruky. Slzy stekajúce po tvári, štípajúce rany, bolesť tela, chlad či zúfalstvo? Nikde. Všetko, úplne všetko bolo preč, necítila som nič z toho, ba naopak. Cítila som sa pokojne, bola som ľahká, slobodná a predsa tak sama, stratená, mŕtva.

Spomínam si, ako mi jasne zažiarilo čosi do očí. Nevidela som na cestu, nevidela som čo sa deje. Auto idúce oproti mne malo zapnuté diaľkové svetlá. Vedela som riadiť, riadila som perfektne, nebola to moja vina. Išla som cez úzku cestu, napravo sa rozpínal les, boli až strašidelne tmavý. A práve odtiaľ vybehla krásna, štíhla srnka. Ladne prebehla pred mojím autom na druhú stranu cesty, bola krásna. Žiaľ bohu, srnku som v ten moment videla posledný krát. Práve ona, ona zapríčinila to čo zo mňa je.

Dievčatko stále zvieralo moju ruku, tá jej bola maličká, chladná, no verila som jej. Úzkosť že už nikoho nikdy neuvidím, to ma donútilo veriť jej. Všetko okolo žiarilo bielou farbou, nebolo hore ani dole, nebolo vpravo ani vľavo, ani dopredu či dozadu. Všetko žiarilo a my sme zastali. Pustila mi ruku, no ja som jej ju znovu vzala medzi dlane. Chcela som ju držať, hoc som pomaly strácala cit v rukách. Nepociťovala som že niečo držím, necítila som teplo jej ruky ale i tak som ju chcela pevne držať.
A tak to plynulo, už naveky. Svet bezo mňa. Nič sa nezmenilo, moja smrť neznamenala takmer nič a predsa pre niekoho znamenala tak veľa...

Počula som tiché slová ostatných, tí čo sa len ľutujú, myslia že môžu za smrť, no pritom ani len z trošičky, ani len z tej najmenšej nevedia aké to je. Nevedia, že som tu, že ich vidím, že cítim a prežívam ich trápenie. Nevedia že sa stále chúlim v izbe, či na povale školy, nevedia že vidím smrť iných ľudí. Nič o mne nevedia. A ja musím len čakať, čakať so zavretými očami. Čakať na to, kedy sa objaví ďalšia vidina smrti človeka, rovnako nevinného ako ja. A potom? Potom k nemu prídem...Prídem a podám mu ruku, ruku ktorá by mu vykúzlila nádej. Ruku anjela smrti, ruku ktorú každý prijme.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama